Kdesi z mystickeho oparu, ktory sa k nebu dviha z vlhkych koncin amazonskeho pralesa sa k nebu dviha horsky hreben zahadnych a neprebadanych hor... mysticka, nepreskumana a vyzyvajuca Cordillera Apalobamba...
Tak ako Rastik pisal v predchadzajucom prispevku, vybrali sme sa do Cordillera Apalobamba, aby tu pokracovala prieskumnejsia a dobrodruznejsia cast nasej vypravy...
Hned po prichode nas ocarila subtropicka vegetacia a vlhky vzduch... oproti suchemu altiplanu kontrast, ktory pookrial nase pustou unavene duse:-) Vecer sme este pookriali nad par poharmi piva a potom to cele zacalo...
To ze sa Rastovi, Durcovi a Mirovi podarilo vyliezt na horu Azucarani uz viete. Druha trojka v zlozeni Herwig, Miso a ja sme sa zatial vybrali na ladovcove plato preskumat miestne kopce. Lyze nas najprv dovliekli na cca 5346m vysoky vrchol, ktoreho meno nepozname, a ktory sme pracovne nazvali Pico Pitchkin na pocest pomenovania, ktorym sa tu pomerne casto castujeme (kolega pitchkin) :-) a aj na pocest 3M pitchkin teamu (3M=Miro, Miso, Martin)...
Odtial sme si obzreli nadhernu sneznu pyramidku, na ktoru sme sa napokon vysarpali. Poslednych 200 vyskovych metrov malo priemerny sklon cca 45 stupnov a hore aj pomerne dobry sneh, ktory na dolnom useku presiel do ladovej platne... Kopec nema zatial zname meno tak sme ho pracovne nazvali Pico Ski Cordillera a tesili sa ako deti z jeho 5740m a nadherneho pohladu naokolo, co sa o chvilku rapidne zmenilo.
Hore lyzovacka ako vino v style keby to tak keby len, bolo takto kazdy den, ale v totalnej hmle, ktora nas tesne po dobiti konciara uplne pohltila.
A tu uz zacina pribeh o tom, ako nas napokon Cordillera Apalobamba odmietla...
Pocasie sa zvrtlo a aj na dalsi den (31.5.), kedy sme vyhlasili den pracovneho pokoja a v predtuche prichadzajuceho dna deti sme sa poctivo nadzgavali a zlividovali sme posledne zasoby hruskovicoveho a slivovicoveho vselieku sa pocasie neumudrovalo... ba co viac, na den deti napadol sneh, nebo sa uz nastalo zatvorilo a hmla ako v rohu niekedy sposobovala komplikacie aj pri cestach za malou ci velkou potrebou :-)
Rastik nam odisiel 31.5. prec a tak sme sa uz iba v pocte 5 vybrali 1.6. na skusy do sedla Colado Ingles, ktorym sa hmly prelievali hore dolu a dolu hore. Volba padla nepokusat nas orientacny zmysel a duchov hor a tak sme si zaliezli na cca 15 az 18 metrov vysokom a asi 75 stupnov strmom cele ladovca, co bol napokon celkom podareny den. Pokus o zdolanie Pico de Diarhea (kopec, ktory sme si vyhliadli predosle dni a ktory dostal meno podla traviacich problemov predchadzajucich jeho objaveniu) teda stroskotal a nad tymto marnym pocinom si vecer este poriadne zaplakala obloha nad nami.
Na dalsi den nas o 10am mal vyzdvihnut nas znamy pohonic somarov a mali sme sa rozhodnut pre 2dnovy presun pod Chaupi Orko - najvyssiu horu pohoria, alebo pre navrat do Pelechuca. Chlapovi sme dali akademicke tri hodiny a potom sme ako somari nalozeni 40 kilovymi batohmi zapocali zostup do Pelechuca v poriadnej kose a v dazdiku...
Z Pelechuca sme dnes (3.6.) dorazili do La Paz no nebudeme lenosit a hned zajtra o 6 am sa vydame na cestu za snehmi krala miestnych hor a tronu bozstiev indianskych nabozenstiev - 6423m vysokym Illimani. Ozveme sa najneskor Piatok tak drzte palce a stay tuned!
