22.5.06
V pondelok rano si davame prazenicku ked do krcmicky vojde chlap: "somariky su uz tu". Skrehnutimi rukami vkladame do ust posledne susta. Zo vcera ostal na stole pohar s vodou. Zamrzla. Aj sa tesime von na slnko, ze sa zohrejeme, len akosi fuci. Ako vzdy. Vonku chlapi popripevnuju batozinu na oslikov a jedneho mula, rozlucime sa s Kristianom, ktory sa rozhodol stiahnut do La Paz pre zdravotne problemi (vyskova choroba, srajdicka, ...) a hltajuc prach nasledujeme somariky. Na pol ceste si mul zmyslel ze nie. Ze uz nejde niest. Ale keby dako slusne? Hovado. Zacal vyskakovat, zhadzovat batozinu, dupat po nej, .. Lyze to vydrzali, stan uz menej. Trosicku ho ponapraval.
Nuz a zmenilo sa aj zlozenie nasej "paravypravy". Boli sme siesti. Rasto s nedoliecenou bronchitidou, chrchlajuci Durco, Mato s prestavajucou srajdou, Miro so spalenym nosom, ja a Herwig vysraty z podoby ledva prepletajuc nohy, dehydrovany hnackou, suchym vzduchom, nechutou pit a jest ( co je v tejto vyske bezne) a neustalim dychcanim lapajuc po molekulach kyslika. No ale Herwig nesplnal podmienky na presun do TB timu RastoDurco. Nastastie dostal sinusitidu. A tak ho chapci vzali medzi seba. Do stanu.
4800 m.n.m., base camp, podaktori ( ja) sme sa uz len dosuchtali. Fuci. Prach je vsade. Uplne vsade. Zapada slnko. V jeho cerveni sa pasu hunate koniky. A okolo stanu nockou hika rujna oslica, ktora tu vraj ostala (podla domacich) lebo zacitila somare. Hadam by sa nam aj patrilo urazit.
23.5.06
Vyliezame z brlohu. Citime sa lepsie. Len Herwigovi sa pohorsilo. Presun na hranicu snehu 5400 m.n.m. Rastovi a Durcovi popravenym chorobou pomohli s haraburdim miestni nosici, my sme si nechali vyniest aspon vodu. Aj bez nej mali batohy zo 30 kg, a vo vyske s polovycnou koncentraciou kyslika bolo co robit aj s tym. A pred nami bol stale vrchol Sajamy. Na hranici snehu sme si vyhrabali v suti plosinky na stany, poprosili horu aby nas prijala a zalahli.
24.5.06
Vyrazili sme az o 5-tej. Bola hrozna kosa, fucalo a tma. Prestupujeme z macky na macku, dychame raz na 4-5 krokou. Uz je to daco lepsie ako na Parinakote. Aj ked s postupnou vyskou sa dusnost zvysuje. Daktory koncia na pomere jeden krok, dva dychy. Rezim polodebil menime na rezim debil. Zima zachadza vsade. Cakame na slnko ako na spasu. Uz vieme, preco ho deti slnka tak uctievali. Este jeden vysvih na hrotoch maciek a sme na slnku. 6000 m.n.m, male sedielko. A potom uz len nekonecne stupanie, neutichajuci vietor, ubudajuce sili, a zakazdym hangom ocakavajuci vrchol. Vrcholove plato nema konca kraja. "Chlapi uz som hore, vyssie sa uz neda" Vrchol dosahujeme postupne . Jeden po druhom. 6542 m.n.m. Sajama. Je nasa. Vrcholove foto a "palime" dole. 10 oblukou a 1 min vydych. Bolo tvrdo. Ladovy zlab konciaci skalnym prahom schadzame na peso. Nohy uz pocuvaju pomenej, a tak davame na istotu. Ale ladovcove kotvy a lano sa nikomu vyberat nechce. Este kusok pomedzi 40 cm vysoke zmrznute ! firnove stalagmity-penitentes napeso a poptom znovu lyze.. Zlyzovavame az ku stanom. Su 3 hodiny, treba sa nam pobalit a do dediny mame este 6 hodin chodze. Durco: "ja vas..., nikan uz nejdem". Potom chytil druhy dych. S vecami nam pomahaju nosici. Po tme prichadzame do dediny. Po 15 hodinach chodze bez jedla v nadmorskej vyske medzi 4300 a 6500 prichadzame do dediny. Rasto zaspava na stolicke.
Dakujeme Apu Sajama.
