je Stvrtok 17.55 a zacina nas expedicny pocin - na letisku vo Viedni nasadame do lietadla smer Milano. Po par plechovkach slovenskeho pivka zakupeneho na benzinke este v BA sme aj pri check-ine nasej batoziny s nejakym tym kilom nadvahy smelsi a tak sa napokon cela kopka nasho skialpinisticko/horolezecko/kempovacieho haraburdia vezie s nami bez akehokolvek priplatku.
Prve male vitazstvo za nami a pred nami vyse 34 hodin cestovania vratane troch prestupov. V Milane z nasho maleho kostitrasu po hladkom pristati vystupujeme a presadame na let do Buenos Aires. Este ze nam pred 14 hodinami letu nas expedicny lekar Miso naordinoval totalnu anestezu v podobe frtanov bosackej slivovicky:-)
V Buenos Aires pristavame trosku dolamani no vysmiati ako leco a vyzerame zvysok nasho teamu, ktory sa sem ma dovalit z Mnichova a Madridu. Tato aktivita nam vratane dalsej predpisanej anestezy a hrania kariet zabera celych 10 hodin cakania, no chalani sa napokon dovalili v neprehliadnutelnych limetkovo zelenych softshellovych bundach od TREK SPORTu. To uz vsetci okolostojaci pozeraju neveriacki na skupinku 7 takmer rovnako odetych a obutych vitajucich a radostniacich sa individuii. Po lete do Santa Cruz a prestupe na lietadlo do La Paz sme napokon predsa len stastni pristali v tejto metropole Bolivie. Cudujsa svete s nami dorazila aj vsetka nasa batozina co nam takto priaznivo nepredpovedala ani vestica Teodora...
Hned na uvod poriadny sok v podobe "facky" ustedrenej riedkym vzduchom v 4100m. Trosku sa mota hlava a pod nami sa mihaju svetla mesta rozprestierajuceho sa vo vyske od 3500 do 4100 metrov v akomsi krateri. Opat tie stare zname rytmy, vone, dezorganizovany dopravny chaos, trubenie klaksonov a latino rytmy... a sladky spanok na prelezanej posteli...
